Hoci mal kaštieľ pôvodne štvorcový pôdorys, skrášľovali ho len dve nárožné okrúhle veže. Vzorom pre staviteľov bol neďaleký thurzovský zámok v Bytči, ktorému talianski majstri postavili na každom rohu okrúhlu vežu. Presný dátum výstavby kaštieľa v Hradnej nie je známy, predpokladá sa, že sa staval okolo roku 1600. Prvou známou vlastníčkou bola Katarína Sirmiensisová, dcéra Sebastiána Sirmiensisa, ktorá sa vydala za Pavla Akaiho, pochádzajúceho z obce Aka (dnešné Maďarsko). Vo vlastníctve rodu Akai kaštieľ zostal až do 20. storočia. Kaštieľ sa stal vyhľadávaným v 19. storočí, keď tu žila Mária Madočániová, rodená Akaiová. Do areálu kaštieľa sa vchádzalo bránou, ktorá stála pri neďalekej zvonici. Kaštieľ obklopoval nádherný park s cudzokrajnými drevinami. Pred kaštieľom sa nachádzal rybník s fontánou. Voda do rybníka tiekla cez tlamy dvoch kamenných levov. Okolo rybníka boli upravené chodníky lemované záhonmi voňavých ruží. Do vnútorného nádvoria kaštieľa sa vozom vchádzalo bránou zo severnej strany. V strede nádvoria, ktoré bolo vydláždené kameňom, stál holubník. Okrúhle veže mali cibuľovité strechy rovnako ako spomenutá zvonica. Ku kaštieľu patril aj skleník a rybníky, 1 rybník bol v priestore pred neskoršou školou a ďalšie 4 za kopcom Opršalovec, z nich zostal dodnes iba 1. V kaštieli sa varievalo pivo, preto ulica zo severnej strany kaštieľa smerujúca k tomuto poslednému rybníku sa volá Pivovarská. Mária Madočániová vítala často v kaštieli vzácnych hostí, jedným z nich bol aj spisovateľ Móric Jókai. Prvým zásahom do areálu kaštieľa bolo posunutie toku riečky Hradnianky pri jej regulácii v roku 1930, čím sa zmenil celý priestor pred kaštieľom. V roku 1937 si kaštieľ od Vincenta Mičuru odkúpili niekoľkí obyvatelia Hradnej. Okrem bývania kaštieľ slúžil prevádzke obchodu, vo veľkej sále sa konali dedinské zábavy a v rokoch 1928-1930 sa tu vyučovali školopovinní žiaci. Aj v súčasnosti má kaštieľ viacerých vlastníkov. Stráca sa v príliš blízkej rodinnej zástavbe a už roky chátra. Tento renesančný kaštieľ sa stal národnou kultúrnou pamiatkou v roku 1963.
zdroj: Vlastný výskum autorky textu M. Kerešovej.
