V Súľovských skalách sa vyskytuje viac ako 90 druhov vtákov, z toho takmer 80 druhov tu aj hniezdi.
Pozoruhodnými hniezdičom lesov je dravec včelár lesný (Pernis apivorus). V borinách často hniezdi sova myšiarka ušatá (Asio otus). Na jar sa príroda rozozvučí melodickými hlasmi spevavcov. Môžeme začuť spev slávika červienky (Erithacus rubecula), pinky lesnej (Fringilla coelebs) a brhlíka lesného (Sitta europea). Sprevádza ho rytmické bubnovanie ďatľa čierneho (Dryocopus martius). Lesný koncert občas preruší varovný škrekot sojky škriekavej (Garrulus glandarius). Pŕhľaviar čiernohlavý (Saxicola torquata) vyhľadáva na lúke najvyššie byliny, aby jeho spev bolo počuť doďaleka. Naopak, sliepka jariabka lesného (Tetrastes bonasia) sa správa ticho a nenápadne, aby uchránila svoje potomstvo.

.................................
Včelár lesný (Pernis apivorus)
Včelár lesný (Pernis apivorus) sa na prvý pohľad podobá na myšiaka hôrneho. Líši sa od neho dlhším chvostom na ktorom má iba 2-3 tmavé pásy. Má pomerne malú hlavu, užší zobák a žltú dúhovku. Jeho obľúbenou potravou sú osy- rád vyhrabáva zemné osie hniezda, z ktorých konzumuje výživné larvy. Ak nemá dosť takejto potravy, chytá aj iný hmyz, drobné hlodavce, jašterice a pod. Včelárovi vyhovuje pestrá krajiny, kde sú nesúvislé plochy listnatých a zmiešaných lesov, ktoré sa striedajú s pasienkami, lúkami, chemicky neošetrenými poliami. Na hniezdiská prilietajú zo zimovísk až máji. Svoje hniezda vždy ozdobí zelenými vetvičkami. Samec včelára je veľmi starostlivý otec. Koncom Augusta včeláre opúšťajú hniezdiská a vydávajú sa juh, často až do južnej Afriky.


Myšiarka ušatá (Asio otus)
Myšiarka ušatá (Asio otus) je neveľká sova (35 cm),v rozpätí krídel meria 85-90 cm. Má holarktické rozšírenie – obýva skoro celú severnú pologuľu okrem tropických a polárnych oblastí. Najradšej sa zdržuje na okraji lesov, v poľných remízkach, alejach a parkoch. Potravne je viazaná na malé zemné cicavce, až 90 % potravy tvorí hraboš poľný. Denne spotrebuje 2-3 hraboše. Na hniezdenie používajú opustené hniezda strák, vrán dravcov. Počet vajíčok korešponduje s ponukou potravy. Mláďatá sa liahnu postupne , tak ako ich znášala samička. Tá ich aj najviac zahrieva. Samec prináša potravu.


Slávik červienka (Erithacus rubecula)
Slávik červienka (Erithacus rubecula) je úhľadný vták so štíhlym zobákom, aký majú hmyzožravé vtáky. Typické je kmitanie chvostíkom. Melancholický spev je jedinečný, ťažko zameniteľný. Vyniká pred búrkou, keď už ostatné vtáky nespievajú. Väčšina červienok na zimu odlieta do Stredomoria alebo do Malej Ázie. Prilietajú už vo februári alebo marci. Biotopom slávika červienky sú lesy s bohatým krovitým podrastom. Hniezdo si budujú nízko pri zemi. Hniezdiť môžu aj 2 krát ročne.


Pinka lesná (Fringilla coelebs)
Pinka lesná (Fringilla coelebs) patrí medzi najpočetnejšie lesné druhy vtákov. Hniezdi skoro všade tam, kde sú stromy. Je to čiastočne sťahovavý vták. Stredoeurópske pinky sa sťahujú obvykle do Stredomoria. Zo zimovísk sa vracajú najprv samčekovia. Samičkám, ktoré prichádzajú asi o dva týždne neskôr, už ponúkajú obsadené hniezdne revíry , ktoré označujú spevom. Potom nastáva perné obdobie pre samičky: postaviť hniezdo, vysedieť mladé a samozrejme aj z časti kŕmiť mladé. Pinka lesná sa živí semenami, bobuľami, hmyzom a inými bezstavovcami.


Brhlík lesný (Sitta europea)
Brhlík lesný (Sitta europea) je dutinový hniezdič. Potravu- hmyz , pavúky, iné bezstavovce zberá z povrchu kôry stromov. Tomu je veľmi dobre prispôsobený. Vie na rozdiel od ďatlov veľmi dobre šplhať po kmeni aj dolu hlavou. Je to typický lesný druh. Vyhýba sa iba horským smrečinám. Hniezdi iba jeden krát ročne. Dutinu na hniezdenie vyberá samička. Tú, ktorá sa jej pozdáva, vyčistí. Ak má príliš veľký vletový otvor, brhlíky si ho vedia upraviť- zmenšia ho hlinenou maltou na svoju presnú veľkosť. Znášajú 5-8 vajíčok. Počas sedenia na vajíčkach potravu prináša najviac samček. Páriky sa vytvárajú už na jeseň v predošlom roku.




Ďateľ čierny (Dryocopus martius)

Ďateľ čierny (Dryocopus martius) je najväčší z európskych ďatľov. Dosahuje takmer veľkosť vrany. Obľubuje súvislé lesné plochy. Život ďatľa je tesne spätý so stromami. Na šplhanie po stromoch je prispôsobený 2 protistojnými prstami a silnými pružnými perami na chvoste o ktorý sa opiera. Mohutným až 6 cm dlhým zobákom vytesáva dutiny na hniezdenie alebo sa dostáva do kmeňov za potravou (larvy fúzačov, mravce drevokazy, lykožrúty a pod.). hniezdne dutiny sú hlboké v ideálnom prípade až 50cm. Široké 15-20 cm. Pri zahrievaní 3-5 vajíčok sa striedajú obaja rodičia. Mláďatá sa učia šplhať už v hniezdnej dutine. Po opustení dutiny po mesiaci, žijú ešte 11-2 mesiace spolu s rodičmi.




Sojka škriekava (Garrulus glandarius)

Sojka škriekava (Garrulus glandarius) patrí do čeľade krkavcovité. Potravne je viazaná najmä na listnaté lesy, ktoré jej poskytujú zásobu plodov (žalude, bukvice) na zimu. Tieto plody si starostlivo na jeseň ukrýva do rôznych skrýš a tie si obvykle pamätá. Ak na niektoré zabudne, vyklíčia z nich semenáčiky stromov. Cez hniezdenie preferuje živočíšnu potravu, nepohrdne ani zrnom. Hniezdo z vetvičiek a jemného rastlinného materiálu si stavia vysoko na stromoch pri okraji porastov. Znášku tvorí 4-8 vajíčok. Najvyšší vek je takmer 18 rokov.




Pŕhľaviar čiernohlavý (Saxicola torquata)

Pŕhľaviar čiernohlavý (Saxicola torquata) je dobrý indikátor vyššej biodiverzity otvorenej poľnohospodárskej krajiny. Potrebuje pestrú mozaiku políčok, lúk, s vysokou vegetáciou, burinami, nízkym krovím. Ale najmä bez chemických postrekov. Na „odhmyzenie „ poľnohospodárskej krajiny pesticídmi a intenzívnym využívaním krajiny reaguje silným poklesom celé spektrum hmyzožravých druhov nielen vtákov. Ohrozený je najmä „skultúrňovaním“ rôznych zarastených stanovíšť s vyššími bylinami, zalesňovanie teplých svahov, zástavbou v krajine. Dopadom klimatických zmien - najmä veľké suchá na zimoviskách. Hniezdo si stavia na zemi. Hniezdo z rastlinného materiálu si stavia na zemi pod trsmi tráv. Znáša 5-6 bledomodrých vajíčok. Živí sa hmyzom, pavúkmi, a pod.




Jariabok lesný (Tetrastes bonasia)

Jariabok lesný (Tetrastes bonasia) je nenápadný lesný kurovitý vták s nevýraznou pohlavnou dvojtvárnosťou. Samček má na rozdiel od samičky len čierny podbradok. Meria približne 40cm. Je viazaný na lesy s výskytom liesok, jelší, briez, jarabín, malín, má rád aj čučoriedky. V Súľovských vrchoch sa dnes vyskytuje už len veľmi vzácne. Ohrozujú ho aj vysoké stavy diviačej zveri, ktorá prosperuje na kukuričných poliach. Ďalšími prirodzenými predátormi sú krkavce, kuny, líšky. Cez deň sa zdržuje na zemi, na noc vylietajú do korún „hradovať“. Hniezdo na zemi v tvare malej plochej misky, vystlanej lístím, trávou a perím zakladá samička a sama sa stará o rodinu. Mláďatá jariabkov nadobúdajú schopnosť lietať už vo veku 10 dní aby mohli na noc povyskakovať na vetvy stromov. V tomto období sa k rodine pripojuje aj samček.